Pred týždňom zahynuli pri autonehode dvaja študenti našej fakulty - s jedným z nich som mala mať semináre z angličtiny. Pred dvoma týždňami zomrel môj spolužiak z gymnázia na zlyhanie srdca a pred troma týždňami o život prišiel chlapec z našej ulice pri pracovnom úraze. Všetko to boli moji rovesníci, mladí chlapci plní síl a elánu.

Často pokladáme za nespravodlivé, ak obeťami takýchto udalostí so smutným koncom sú takí mladí ľudia. Lenže iba Boh vie, prečo si ich k sebe povolal tak skoro. Keď som sa aspoň do určitej miery spamätala s náhlym odchodom tých chlapcov, uvedomila som si, že to má pre mňa byť akýmsi mementom. Má mi to neustále pripomínať, že mladosť ako taká nie je zázračnou vakcínou proti smrti a život na zemi nie je privilégiom človeka, na ktoré si môžem nárokovať. Je to pôžička. A požičané sa skôr, či neskôr musí vrátiť.

Smrť však nie je hrozbou zo strachu, pred ktorou by sme sa mali stiahnuť a nemo márniť naše dni. Pre mňa je skôr niečím, čo ma núti využívať na maximum čas, ktorý mi bol daný. Ako hovorí Paulo Coelho v jednom zo svojich románov, musíme začať niečo robiť. Len tak sa totiž čas stane naším spojencom, nie nepriateľom.

Aj nastávajúce pôstne obdobie je príležitosťou na inventúru srdca. Nikdy totiž nevieme, koľko piesku ešte ostáva v presýpacích hodinách nášho života.

Anna Macková

Zdroj: www.premladez.sk