Raz sa skupina cigánov zastavili pri studni na jednej kopanici. Na dvor vyšlo asi päťročné dieťa a zvedavo si ich obzeralo. Očaril ho najmä jeden cigán. Bolo to poriadne chlapisko. Vytiahol zo studne vedro vody, rozkročil sa a pil z neho. Pramienok vody mu stekal po krátkej hustej ryšavej brade. Veľké drevené vedro držal v mohutných rukách ako nejakú šáločku. Keď sa napil, rozviazal si pestrofarebný pás a poutieral si ním tvár. Potom sa naklonil a zahľadel sa do studne. Zvedavé chlapča sa postavilo na prsty, aby ponad okraj studne zistilo, na čo sa cigán pozerá.

Obor si dieťa všimol, usmial sa a vzal ho do náručia.

„Vieš, kto je tam dole?“ Dieťa zavrtelo hlavou.

„ Je tam Boh,“ povedal. „Len sa pozri,“ a podržal dieťa nad studňou.

Tam dole, v nehybnej vode, dieťa ako v zrkadle videlo svoj vlastný obraz. „Veď to som ja!“

„Tak!“ povedal cigán a jemne ho zložil na zem. „Teraz už vieš, kde je Boh.“

Nedokážem vymyslieť nové veci ako sú lietadlá, ktoré sa vznášajú na strieborných krídlach. Ale dnes na svitaní popri mne letela myšlienka, úžasná myšlienka, aj ošúchané časti mojich šiat zrazu skrásneli, a žiarili vo svetle, čo padal z neba. Myšlienka mi pošepla, že v mojej ruke je ukrytý tajomný plán, a že moja ruka je veľká, veľká, lebo veľký je ten plán. Že v mojej ruke je prítomný Pán. On pozná moje tajomstvo, dielo, čo chce vytvoriť pre tento svet mojimi rukami.

Zdroj: Bruna Ferrera – Vôňa ruže