V júni toho roku som rozmýšľal, kde asi tak prežijem svoje posledné prázdniny. Chcel som ísť do Prahy, na stretnutie mladých na Velehrad, do Námestova na festival Verím Pane, do Oščadnice na púť. Túžil som stretnúť sa so svojimi dobrými priateľmi a prežiť nezabudnuteľné a neopakovateľné leto v kruhu tých, na ktorých mi záleží, ktorých mám úprimne rád. Splnilo sa mi všetko do bodky. Zostal som skoro celý čas doma so svojou milovanou mamou. Iste, niekomu sa to môže zdať nudné, nezáživné a trochu málo. Ja sa však s tých chválim a ďakujem Bohu, že som mohol prežiť to najpožehnanejšie leto v mojom živote strávené s mojou drahou, umierajúcou mamou, pod krížom mojej trpiacej mamy. Boli to prázdniny, ktoré ma nevyprázdnili, ale naplnili požehnaním a útechou.

V septembri 2004 sme sa spolu s mamou dozvedeli neradostnú správu, že má rakovinu prsníka. Naoko sa to zdalo byť neškodné. Podstúpi operáciu, vyberie sa len nádor a pristúpi sa k ožarovaniu a chemoterapii. Tak to aj bolo. Cez leto 2006 bola mama už relatívne zdravá. Mala možnosť ísť do San Giovanni Rotondo v Taliansku, kde ďakovala za uzdravenie svätému pátrovi Piovi, ku ktorému sa s dôverou utiekala. Pri modlitbe sa úplne odovzdala Bohu so slovami: „Pane, ďakujem Ti za uzdravenie a že si bol celý ten čas so mnou. Ak to budeš potrebovať pre dobro niekoho z mojej rodiny (tu myslela na konkrétneho človeka), som ochotná podstúpiť to utrpenie ešte raz z lásky k Tebe.“ Pán prijal túto ponuku a v septembri 2007 sa jej vrátila rakovina a musela byť operovaná dvakrát v októbri. Po operácii nedostala chemoterapiu až do marca nasledujúceho roka z doteraz mne neznámych príčin, ale lekári snáď vedeli, čo robia. Keby aj nie, a bola možnosť liečby, verím, že Pán si vie použiť aj zdanlivé zlo na dobré.
Vo februári už začalo ísť do tuhého, lebo jej objavili metastázy na pľúcach, ktoré sa prejavovali dusivým kašľom a zvýšenou vyčerpanosťou celého organizmu. V júni sa pri každom pohybe rýchlo unavila. Ona, ktorá sa dovtedy pohybovala ako strela a všetko vybavila rýchlo, naraz bola zbavená toho, čo mala od Pána. Žeby preto, aby si na tom nezakladala, aby sa nespoliehala viac na dar ako na Darcu? Pán si ju naozaj takto viedol a zbavoval ju toho, čo nebolo až tak podstatné ako On sám. Tým ju pozýval ešte väčšmi do spoločenstva s Ním.
V polovici júla začala mať problém s rovnováhou a zostala odkázaná na moju pomoc. Chcela totiž ešte prejsť do kaplnky na svätú omšu, ale sama nebola schopná. Tešil som sa z toho, že ju môžem držať a byť jej čo najbližšie. Zrazu som sa dostal do pozície, kde som sa mal postarať o mamu podobne ako sa ona starala o mňa, keď som bol malý. Nerobil som to znechutene alebo nasilu, ale s láskou som sa staral o tú, ktorá ma naučila milovať a privádzala ma k Tomu, Ktorý je Láska.
Lekári jej CT vyšetrením zistili, že sa metastázy dostali aj do mozgu. Pre ňu ako pre zdravotnú sestru to nerobilo problém pochopiť. Vedela, že za krátko zomrie a tak mi v ten deň porozprávala, čo mám pripraviť na pohreb a na kar. Neprerušovane som ju počúval, lebo som cítil, že mi to už viac nezopakuje a tak som to bral ako jej nepísanú poslednú vôľu, na ktorú som si spomenul, keď nastal čas jej splnenia.
    Ja som stále veril, že sa z toho dostane, lebo mi Pán kládol na srdce: „Všetko je možné tým, ktorí veria“, alebo „proste a dostanete...“ Najmä toho druhého som sa chytil a nakontaktoval som sa na jednu pani, ktorá ma od Boha dar uzdravovať, aby sa modlila za mamine uzdravenie. Dohodol som sa s ňou na deviatníku, každý večer o 21:30. K modlitbe na tento úmysel som vyzval ľudí, o ktorých som vedel, že sa radi a úprimne modlia. Boli to tí, ktorí poznali mamu osobne, ale aj tí, ktorí ju poznali cezo mňa. Boli to ľudia na Slovensku, v Čechách, v Taliansku, v Rakúsku a vo Francúzsku. S mladším bratom sme sa modlievali každý deň posvätný ruženec a musím sa priznať, veľmi ťažko, až s horkosťou na jazyku, sa mi hovorili slová: „buď vôľa tvoja“. Naivne som sa ubezpečoval, že Božia vôľa je totožná s tou mojou a keby náhodou nie, presvedčím Boha, aby sa stalo, ako chcem ja, veď mám na to dostačujúce argumenty. Pán mi neprotirečil, ale čakal, kedy sa budem modliť úprimne, aby mi zjavil, že nie On mení svoju vôľu, ale ja môžem prostredníctvom modlitby pochopiť Jeho vôľu. On vidí z nadhľadu a vie lepšie, čo naozaj potrebujeme, i keď je to pre nás tu a teraz nepochopiteľné. S odstupom času viem, že Boh mi nedal to, o čo som Ho prosil, lebo mi chcel dať to, čo potrebujem a to je útecha Ježišovho prebodnutého srdca. „On (Boh všetkej útechy) nás potešuje v každom našom súžení, aby sme mohli aj my potešovať tých, čo sú v akomkoľvek súžení, tou útechou, ktorou Boh potešuje nás.“ (2Kor1,4)
Na začiatku augusta som bol s mamou u onkologičky, ktorá jej už viac nedala chemoterapiu, ale pre ukrutné bolesti hlavy jej predpísala analgetiká, ktoré máličko zmiernili jej bolesť a našťastie neotupili jej vnímavosť. Zobral som ju domov a staral som sa o ňu, ako som len najlepšie vedel. Nedokázal som jej však dať žiadnu výživovú infúziu, lebo postupne nemohla prijímať žiadne jedlo a zostala ležať. Išiel som s ňou teda do nemocnice, na interné, kde sama dlhé roky pred chorobou pracovala. Jej kolegyne sa veľmi potešili, že sa k nim vrátila Otilka, ktorá pre nich mala vždy úsmev. Inak tomu nebolo ani teraz. Usmievala sa na všetkých, i keď jej nebolo do smiechu. Vždy nás totiž učila: „Úsmev je od Boha dar, ktorý krášli každú tvár.“ Kolegyne sa starali o ňu ako o sestru a matku zároveň.
V práci povzbudzovala umierajúcich, aby pristúpili k sviatosti zmierenia, kým je ešte čas a za to ju Pán obdaril možnosťou zomrieť v prítomnosti kňaza po pomazaní chorých a za účasti aspoň niektorých, ktorých milovala. Naposledy vydýchla a ja som túžil odísť spolu s ňou. Prenikla ma totiž myšlienka: „Kto mi dá požehnanie predtým, než budem kráčať v kňazskom rúchu na svoju primičnú svätú omšu?“ Rozplakal som sa ako malé dieťa, ktoré nedostalo to, čo chcelo. Vzápätí mi napadlo utešujúce Slovo: „Ak pšeničné zrno (...) odumrie, prinesie veľkú úrodu. Ak mi niekto slúži, nech ma nasleduje! A kde som ja, tam bude aj môj služobník. Kto bude mne slúžiť, toho poctí Otec.“ (Jn12,24.26)
Vôbec si nevyčítam, že umrela v nemocnici, lebo, ako som mohol vidieť, bolo to pre mnohých svedectvo do posledného dychu. Toho, v Ktorého verila a o Ňom aj iným v práci dlhé roky svedčila, vyznala na kríži nemocničnej postele. Jej posledné želanie bolo umrieť s úsmevom na tvári a ten naozaj mala.
Pán si ju povolal do večnosti krátko po sviatku nanebovzatia Panny Márie a pohreb bol na spomienku Panny Márie kráľovnej. Ako členka ružencového bratstva sa v auguste modlila desiatok: „Ježiš, ktorý ťa Panna do neba vzal.“ Teraz nech mi niekto povie, že je to všetko iba náhoda...
Niekto by povedal, že svoj boj s chorobou prehrala. Ja si však myslím, že ho vyhrala, pretože nedovolila, aby ju prenikla rakovina duše, ktorou je hriech. Možno nikdy nebude vyhlásená za svätú a možno naopak, možno by mohla byť patrónkou chorých na rakovinu. Nechcem však vyzdvihovať mamu, ale Boha, ktorý v nej urobil veľké veci, lebo mu to sama dovolila svojím: „Staň sa!“
Takúto výnimočnú mamu som si ničím nezaslúžil, ale Pán mi ju dal, aby mi ukázal, ako veľmi ma miluje. Dal ju nám všetkým, aby poukázal na to, že žiť s Ním sa oplatí. „Pán dal, Pán vzal, nech je zvelebené meno Pánovo! Keď sme prijali dobré z Božej ruky, prečo by sme nemali prijať zlé?“ (Jób1,21;2,10b)
Jej smrť v Bohu ju priviedla k životu a náš život, ak je bez Boha, môže viesť k smrti.
Touto cestou chcem poďakovať všetkým, ktorý sa modlili so mnou za uzdravenie mojej mamy. Úmysel, za ktorý obetovala svoje zdravie a život bol asi potrebnejší ako to, o čo sme prosili. Koniec koncov, neprišla o život, ale ho získala. „Kto stratí svoj život pre mňa, nájde ho.“ (Mt10,39) Nech vás Pán naplní svojím pokojom a požehnaním!